Na každom okamihu záleží

Existuje príbeh o jednom jogínovi, ktorý tvrdil, že v každom okamihu svojho života cítil, že sa mu nad hlavou hompáľa meč. Celý život prežil s vedomím, že od smrti ho delí len vlások. Aj my ostatní sme tak blízko smrti. Zakaždým, keď si sadneme za volant, kráčame po ulici, ideme cez cestu, alebo niečo jeme, môže to byť posledná vec, ktorú robíme. Všimli ste si, že aj tie najobyčajnejšie veci, ktorým sa vy bežne venujete, boli pre niekoho iného okamihom smrti? „Zomrel počas automobilovej nehody. … Zomrel v spánku. Zomrel idúc po chodníku 1 kilometer od svojho domu.“ Nezáleží na tom, čo robíme, môžeme si byť istí, že niekto iný takto zomrel.

Nebojme sa rozprávať o smrti. Neznepokojujme sa tým. Namiesto toho dovoľme, aby nám toto poznanie pomohlo žiť naplno, pretože na každom okamihu záleží. Presne to sa deje, keď niekto vie, že má už len týždeň života. Môžeme si byť istí, že tento týždeň bude najdôležitejším v jeho živote. Všetko má totiž zrazu miliónkrát väčší význam.

A čo ak by sme presne takto prežili každý jeden deň bez ohľadu na to, či nám smrť dýcha na krk alebo nie? A v tejto chvíli by sme sa mohli zamyslieť aj nad tým, prečo tak nežijeme. Raz zomrieme. A vieme to. Nevieme iba to, kedy to bude. Všetko, čo v tejto „realite“ vnímame ako „realitu“ nám bude zobrané. (Majetok, všetky lásky, sny aj nádeje). Smrť nás vytrhne odtiaľ, kde sa práve nachádzame. Skončia sa všetky naše role, ktoré nás teraz tak zamestnávajú. Ak je také jednoduché zmeniť všetky tieto veci akoby mávnutím ruky, možno neboli až také reálne, ako sa zdalo. Možno by sme mali zistiť, kto sme a hlbšie sa ponoriť do svojho Ja.

Ak si uvedomíme tú hĺbku toho hore opísaného a prijmeme to, zistíte, že nemusíme zmeniť svoj život. Stačí, keď zmeníme len to, ako ho vnímame a prežívame. Nejde o to, čo robíme. Ide o to, koľko z nášho skutočného Ja to robí.

Čo v našom vnútri nám nedovolí žiť naplno naše životy? Ktorá časť nášho Ja sa tak bojí, že nám nedopraje užívať si čas, ktorí na Zemi trávime? Tí, ktorí čítajú podobné články a rôzne knihy, sa určite dočítali až sem a vedia odpoveď na túto otázku. Je to tá časť z nás, ktorá je tak veľmi zaneprázdnená úsilím, aby sa všetko odvíjalo tak, „ako sa má“. Je to naša myseľ. Neprežívame život, prežívame myšlienky našej mysle. A v dôsledku toho si nemôžeme naplno vychutnávať prítomnosť. Staráme sa o budúcnosť a nežijeme tu a teraz. A smrť zatiaľ pozoruje naše kroky. Nechceme skutočne žiť predtým, než si pre nás príde? Pravdepodobne nám nepošle žiadne varovanie. Väčšina ľudí sa nadýchne a nevie, či to nebol posledný nádych.

Začnime preto dennodenne pracovať na tom, aby sme sa odpútali od tej ustráchanej časti nášho Ja, ktorá nám bráni žiť naplno. Ak žijeme naplno, nemáme žiadne posledné želania. Plníme si ich totiž v každej chvíli.

Strach zmizne v momente, keď pochopíme, že jedinou vecou, ktorú nám život dáva, sú skúsenosti. Život sám je našou kariérou a náš vzťah s ním je tým najvýznamnejším vzťahom. Prežívajme každý okamih svojho života s vedomím, že stojí za to.

Skutočný hľadač pravdy si sľúbi, že takto naplno bude prežívať každú jednu chvíľu z tých, čo mu ešte zostávajú a nič ho v tom záväzku nezastaví. Prečo by niečo malo zastaviť vás?

Tento článok môže byť ďalej šírený, kopírovaný v neskrátenej, neupravenej podobe a len pre nekomerčné účely, pokiaľ bude pripojená celá táto poznámka aj s aktívnymi odkazmi. Ďakujem za pochopenie.

Prajem pekný deň

Janka Vnuková

https://jankanovazem.sk/koucing/