Preč s pocitom viny!

Nechajme vinu odísť, odpustime si!

Sledujme jeden deň, ako často si kladieme nasledovné otázky: „Ako som mohla nato zabudnúť?“ , „Prečo som sa správala tak nemožne?“ , „Čo si budú o mne myslieť?“ .

Ako prišlo k tomu, že vedieme donekonečna sami so sebou dialóg na tieto témy? Prečo si kladieme tieto otázky?

Naučili sme sa to! Veľmi nám v tom pomohol tento systém, v ktorom žijeme. Platia tu nejaké pravidlá a my ani nevieme, kto tie všetky SOMARINY pôvodne vymyslel. Každopádne, žili ich aj naši predkovia. Naučili sme sa stále spochybňovať sami seba aj vďaka našim rodičom, učiteľom, cirkvi, atď.

Možno ste ako dieťa počuli aj nasledovné vety:

„To je vďaka! Urobili sme pre teba toľko, a ty sa takto správaš!“

„Mama kvôli tebe nespala celú noc!“

„Si zlé dievča, lebo ma zraňuješ, ani si ma nevšímaš!“

„Ešte kvôli tebe ochoriem“!

„Privedieš ma do hrobu!“

„Dobré deti sa nehnevajú, neklamú, upratujú si izbu, nezašpinia sa, neprerušujú dospelých, keď hovoria, nerobia rodičom starosti a hanbu, dodržiavajú sľuby!“

A pretože sme už ako malé deti chceli byť milovaní svojimi rodičmi a nerozumeli sme, že to, čo nám takýmto spôsobom ukazujú,  v skutočnosti nie je  LÁSKA  ale iba  HRA NA LÁSKU, nechceli sme im ubližovať, vyhoveli sme im. Ak v tejto hre na lásku ďalej hráme, cítime sa zle. Stále sa cítime za niečo vinní a nonstop si kladieme hlúpe, úplne nepotrebné otázky, ktorými každodenne sami seba deštruujeme. Spytujeme si vlastné svedomie, stále kontrolujeme, či sme dostatočne dobrí a či si zaslúžime lásku.

Až sa jedného dňa zastavíme a konečne si to všimneme. Udeje sa to totiž každému, lebo zistí, že takto šťastný nie je. Potom však chceme prepnúť (najlepšie 🙂 ) ihneď na iný režim. Hm…..lenže ihneď to proste nejde. A začíname na seba tlačiť ešte viac. Robme to inak! Tých zranení a blokov je toľko, že potrebujeme určitý čas. Nepoznám takého človeka, ktorý by to dokázal z večera do rána.

Všetci sme prebrali tento model správania. Naši rodičia, učitelia, atď. ho používali ako prostriedok výchovy, ktorý mal vzbudiť pocity viny a vďaka nemu mala nastať okamžitá 🙂 náprava. Oni tiež nič iné nepoznali, presne tak boli aj oni vychovávaní.

Áno, priatelia, tieto riadky píšem aj o mojom detstve. Mojich rodičov milujem, nevedeli to ináč… A o to viac im rozumiem, keď sama prepadnem tejto HRE NA LÁSKU a hrám ju ďalej nevedome s mojim synom. Potom sa však opäť spamätám. Pretože som sa rozhodla byť šťastná (teraz), žiť v ozajstnej láske, v pochopení, porozumení a v súcite.

Zmena v našom vonkajšom svete nastane, keď nastane v našom vnútornom svete. Nikto nie je vinný, robíme všetci to najlepšie čo vieme. A ono to nejako vyzerá. Keď nás to však nenapĺňa a trpíme, tak sa môžeme rozhodnúť zmeniť to. Alebo aj nemusíme. Je to na každom z nás.

Uľaví sa nám, keď POCHOPÍME SAMI SEBA. To jediné je dôležité. Nie je dôležité, aby sme pochopili ostatných, ani aby oni pochopili nás. Je to čistá strata energie, ak sa o to snažíme.

No, písať o tom, hovoriť o tom je naozaj iné, ako to skutočne žiť. Vina je nezmysel. A čo je najhoršie, ona si vždy hľadá trest. Jediné, čo môžeme urobiť,  je, odpustiť si, ale iba to, že sme to v danej chvíli nevedeli urobiť ináč, odpustiť si to, že sme danú situáciu VYHODNOTILI ako naše zlyhanie. Urobili sme tak sami. Odsúdili sme sa za moment, v ktorom sme nemali silu konať inak. Takže, ak sa hneváme, tak sa hneváme iba na seba.

Tak si všimnime, začo všetko sa trestáme, ako odmietame lásku, a pritom tak veľmi túžime, otvoriť sa jej.

Pokračujme, ideme správne……….

Tento článok môže byť ďalej šírený, kopírovaný v neskrátenej, neupravenej podobe a len pre nekomerčné účely, pokiaľ bude pripojená celá táto poznámka aj s aktívnymi odkazmi. Ďakujem za pochopenie.

Prajem pekný deň

Janka Vnuková

https://jankanovazem.sk/koucing/