Cítite sa slobodne, alebo ako vo zveráku?

Iba na chvíľku sa vráťme do detstva 🙂 a odpovedzme si na pár otázok. Ako to bolo? Mali sme ozajstnú slobodu, alebo sme počúvali len samé príkazy a zákazy. Mohli sme sa prejaviť takí, akí sme boli, alebo sme museli po väčšine vyhovieť požiadavkám a predstavám našich rodičov? To, čo sme dostávali, bola skutočná láska, alebo prílišná pozornosť našich ustráchaných rodičov? Chceli mať naši rodičia všetko pod kontrolou?

Vďaka úprimným odpovediam na tieto otázky sa možno posunieme ďalej. Je totiž veľkým predpokladom, že presne takýmto istým spôsobom života žijeme aj my a odovzdávame tieto nezdravé programy a vzorce ďalej.

Hneď na začiatku by som rada pripomenula, že naši rodičia robili to, čo najlepšie vedeli a tiež to, čo považovali za najlepšie pre nás v danej chvíli. A jediné, čo nám prislúcha je, vážiť si ich, cítiť k nim lásku a vďaku. Byť rodičom je naozaj zodpovedná úloha, z hľadiska evolúcie však úplne prirodzená. Úplné šťastie je, narodiť sa rodičom, ktorí sú už vedomými bytosťami. Nie každému sa to v predchádzajúcej ale i súčasnej ére podarilo. A je to tak v poriadku. Všetko sa deje presne tak, ako sa má diať.

Spomeňme si však, či naši rodičia prejavovali skutočný záujem o to, čo by sme chceli, čo nás zaujíma, čo cítime, čo si myslíme, a o to, čo nám robí radosť. Alebo boli naši rodičia zahltení svojimi „problémami“, mali PLNÚ HLAVU starostí, takže nebol ani čas, opýtať sa nato, ako nám v skutočnosti je? Alebo si dokonca mysleli, že oni najlepšie vedia, čo je pre nás vhodné, bez toho, aby sa opýtali, či o to máme záujem? Mali sme všetko nalinajkované, všetko sme MUSELI a keď sme to neurobili, boli sme zlí? Hm…. A keď sme sa konečne odvážili povedať, čo si myslíme a cítime, dostali sme nálepku, že sme „drzí“. 🙂 Spoznávate sa v tomto tiež?

Ide o to, či tá pozornosť, ktorú mali naši rodičia zameranú na nás, bola zdravá, alebo „chorá“. Píšem to zjednodušene.

Je dôležité si uvedomiť, či sme mali  v detstve priestor na slobodné sebavyjadrenie, či sme mali možnosť prejaviť sa a povedať rodičom, čo chceme a tiež, čo nechceme a hlavne ako sa pritom cítime. Ak toto nie je náš príbeh, tak je predpoklad, že si ani teraz nedovolíme ozajstnú slobodu. Rodičia nám síce venovali pozornosť, ale skôr tak, že nám neustále hovorili, čo máme robiť, ako to máme robiť, a v nás bolo permanentné napätie. Prosím chápte, konali tak zo strachu o nás. Ešte raz: ZO STRACHU…. Preto hovorím o „chorej“ pozornosti, ktorú na nás zamerali. Opakom LÁSKY je STRACH.

Stretávam sa totiž pri terapiách a individuálnom koučingu s tým, že mi klienti hovoria, že ako deti nemali dostatok pozornosti. Ja však často vidím, že mali až príliš veľa pozornosti…. „chorej“ pozornosti. To, čo im chýbalo bola zdravá pozornosť, t. j. láska, porozumenie, pochopenie, ozajstný záujem o to, kým sú a čo im robí radosť. Tiež to vidím u niektorých rodičov, ktorí musia mať za každú cenu život svojich potomkov absolútne pod kontrolou, napriek tomu, že ich deti sú už dospelé. Robia to tiež najlepšie ako vedia. Ja nikoho neodsudzujem, iba pomenovávam a hlavne to tu píšem,  aby sme si to viacerí uvedomili. Keď si to uvedomíme, môžeme to zmeniť. Keď to nevieme zmeniť sami, nechajme si pomôcť.

Veľa ľudí sa mylne domnieva, že takáto prílišná pozornosť je LÁSKA. A hovoria, že chcú pre nás len to najlepšie. Pochopme, nemajú to odkiaľ vedieť. To vie len každý sám. Oni, by sa to dozvedeli, keby sa nás opýtali, ako to vnímame a cítime my.

Je rozdiel medzi starostlivosťou a prehnanou pozornosťou.

Aké to má následky? Už ani my často nevieme, ako sa cítime…. Práve kvôli hore popísanej výchove to nevieme. Nikto sa nás totiž nikdy nepýtal nato, ako sa cítime, keď niečo robíme, alebo aj vtedy, keď nič nerobíme 🙂 . Boli to skôr otázky typu: „Ako bolo v škole? Máš veľa úloh?“ Mnohí z nás boli v detstve ozajstnými rebelmi a rebelstvom dávali celému svetu najavo, že to cítia ináč. Aj tak im nikto nerozumel….

Každý z nás nejako vyrastal. To, čo tu píšem, je minimálne z polovice aj o mne. Či už o mne ako o dieťati, alebo ako o matke môjho už dospelého syna. Veľa z tohto „nezdravého“ spôsobu nazerania na svet som už odstránila. Chcelo to zmenu pohľadu na život a nato, čo je ozajstným obsahom slova „SLOBODA“. Mojim rodičom som vďačná za každý moment. Presne vďaka tomu, ako ma vychovali, som tam, kde som. A tiež som vďačná môjmu synovi, že ma od prvého momentu učil láske a robí tak dodnes. Teším sa, že je nám spolu lepšie 🙂 .

Želám nám všetkým, aby sme dokázali stále viac a viac slobodne, t. j. v láske voči sebe samému komunikovať svoje pocity, myšlienky a postoje a dopriali si tak skutočnú slobodu. Nie je nič krajšie, ako byť sám sebou, mať sa rád za všetko a dovoliť si robiť veci, ktoré nám robia radosť.

Články píšem kvôli tomu, aby sme si tieto veci uvedomili. V žiadnom prípade nemáme po ich prečítaní spadnúť do sebaľútosti a vychutnávať si pocit obete 🙂 . Práve naopak, rozhodnime sa zmeniť pohľad na svoj život a ďakujme zaň každú sekundu. Došli sme si ho sem užívať a nie ho pretrpieť!

A ešte je tu jeden dôvod, prečo to píšem. Viacerí z nás sú rodičia a niektorí budú čoskoro možno starými rodičmi. Preto zastavme toto nezdravé kontrolovanie v našich rodových líniách, toto „znásilňovanie“ a presadzovanie si svojich predstáv o tom, ako by mali žiť naše deti. Dovoľme si žiť v radosti a dovoľme to aj našim deťom a vnúčatám. Podarí sa nám to iba za jedného predpokladu:

Keď dáme slobodu sebe, budeme schopní dať ju aj ostatným.

Tento článok môže byť ďalej šírený, kopírovaný v neskrátenej, neupravenej podobe a len pre nekomerčné účely, pokiaľ bude pripojená celá táto poznámka aj s aktívnymi odkazmi. Ďakujem za pochopenie.

Prajem pekný deň

Janka Vnuková

Škola šťastného života  https://jankanovazem.sk/skola-stastneho-zivota/

https://jankanovazem.sk/koucing/